08.01.2013 21:29
„Uvidíme, všetko má svoj čas..“
Toto je obyčajná veta. Ale je v nej ukrytej toľko nádeje, až nevieme čo s ňou. Po toľkých sklamaniach a toľko krát zlomenom srdci je až neuveriteľné, keď zrazu zistíte, že máte nádej. Vždy to skončilo vetou –„Má inú.“ , „Celý čas ma vodil za nos."... a podobne. Teraz som čakala, že to príde znova. Znova tá veta, ktorá ma odrazu zasa zloží na kolená a zadupe moje sebavedomie ešte hlbšie pod zem. Bola som vyrovnaná so všetkým, čo by sa mohlo stať. V kútiku duše som ale stále dúfala, že by to konečne nemuselo byť tak zlé. Tŕpla som čakajúc na odpoveď. Zrazu prišlo pípnutie správy, ktoré sa mi rozozvučalo v hlave ako tisícky zvonov. Otvorila som to a čítala...raz, dvakrát, trikrát....potom som už len nemo hľadela na tie písmenká stojace predo mnou...čierne na bielom. Stále mi hučala v hlave tá jedna veta. Nevedela som ako reagovať. Proste som len nepríčetne zízala na obrazovku notebooku a v hlave mi behali neusporiadané myšlienky. Zrazu sa mi premietli všetky momenty, kedy som zistila, že mám proste smolu a zasa som JA tá, čo pomáha ostatným ale sebe pomôcť nedokáže. Potom som si len ľahla so slúchadlami na ušiach kde mi hrala moja obľúbená pesnička, držala sa za čelo a s nepríčetným úsmevom pozerala do stropu. „Konečne.“ povzdychla som si a presne vtedy som si uvedomila, že mám NÁDEJ. A to bolo v tú chvíľu jediné, čo som potrebovala. Pretože ak má človek nádej, ešte nič nie je stratené.
