Nevinný, tak sa obhajuje každý !

Dnes som si pre vás pripravila niečo celkom odlišné od môjich predchádzajúcich článkov. V poslednej dobe mám dosť hororové či skôr brutálne sny a tak som sa rozhodla z nich napísať menšiu kriminálku. Uvidíme, ako sa vám bude páčiť môj úvod a podľa vášho názoru budem v písaní pokračovať. Dnes začneme predstavením hlavnej hrdinky Tess Orlandovej. Takže tu máte začiatok :
( Váš názor mi, prosím, píšte do komentárov )

Najskôr by som vás rada oboznámila s mojou osobou. Nie som na  prvý pohľad taká, aká sa vám môžem zdať. Vo svete, teda na verejnosti, a v skupine istých ľudí sa jednoducho musím správať milo a slušne. Musím mať vyberaný slovník a dostatok "odborných" termínov. Všetko toto však nie som skutočná JA !

"Volám sa Tess Orlandová. Mám 25 rokov študovala  som kriminalistiku na právnickej fakulte. Chcela by som nastúpiť na oddelenie vrážd . " To bola jediná vec, ktorú som  bola ja, hlúpa ženská, schopná povedať na pohovore. Muž alebo skôr môj budúci nadriadený sa  neudržal a spustil hurónsky smiech. " Toto si naozaj pohnojila, Tess ." Pomyslela som si pri pohľade na toho, tukom obaleného a červeného muža.  Myslím, že som spravila celkom "dobrý" prvý dojem. Na moje prekvapenie ma však bez akýchkoľvek hlúpych poznámok prijal. Drogové oddelenie spojené s domácim násilím je teda "úžasný" začiatok. Toto oddelenie sa mi dokonale hodí, ale vraždy sú to, po čom túžim. Bez jedinej námietky som  poslušne prikývla a pousmiala som sa.  " Ale neskôr budem môcť pracovať na oddelení vrážd, však ?"  spýtala som sa najzdvorilejším tónom, aký viem napodobniť. Muž sa znova schuti zasmial a povedal. " Slečna, to sa ešte uvidí." Keďže som sa rokmi naučila dokonale  ovládať moje výbuchy zlosti a všetky ostatné, pre mňa zbytočné emócie, nevrazila som mu. "Fajn." Nenapadlo ma nič iné. Rozhovor sme ukončili zdvorilým rozlúčením a ja som  zamierila do môjho jednoizbového bytu  ďaleko od centra mesta. Život je tu pokojný, len tí susedia. celé dni od nich počuť zbytočné hádky o tom, kto komu viac ubližuje a aký je s ním/ňou ťažký život. Nechápem to rovnako, ako nechápem zmýšľanie ľudskej civilizácie. Všetky dýchajúce osoby na tejto planéte mi  jednoducho lezú na nervy. Nemám ich rada. Tie ich vzťahy, rozhovory. Všetko mi to príde zbytočné. Možno to je tým, že ja osobne mám v sebe asi toľko citu ako kameň. Neviem prečo, proste som sa taká narodila. Márne by ste u mňa hľadali štipku materinského citu, dobrosrdečnosti či empatie. Som jednoducho vyhasnutá  "schránka", ktorú poteší len chytanie tých blbcov, ktorí majú jedinú záľubu - vraždenie. A viete čo ? Vôbec mi moja povaha neprekáža, práve naopak. Ak by sa niekedy odovzdávala cena za najlepší  zahraní život, nemala by som konkurenciu. Celá moja existencia je len dokonalé divadelné predstavenie dávno vyhasnutej, bezcitnej osoby.

Skrývať sa za maskou skutočného človeka je niekedy veľmi ťažké. Veď povedzme si to úprimne, ak vidíte človeka plakať alebo trápiť sa, tak vám ho príde ľúto. Mne však nie. Povedala by som, že som skoro ako stroj, lebo stroje nemajú city. Nemusia sa vžívať a vnímať iných, jednoducho fungujú. A to som celá ja . Takto funguje celé moje bitie, prežívanie , celý môj život je predstieranie niekoho, kým nie som. A kým vlastne som ? Čo sa skrýva za maskou človeka ? To sa možno dozviete neskôr. Pravdepodobne sa vám to nebude páčiť, ale to nie je moja vec. Myslite si o mne, čo chcete. Som taká aká som sa narodila. Možno ma pár ľudí pozná, ale nemajú poňatia aká v skutočnosti som ! A ani nevedia, čo dokážem.

Teraz by som vám mala povedať, ako vyzerám, aby ste si ma vedeli ako-tak predstaviť. Nepatrím zrovna medzi najvyšších ľudí. Vlasy mám hnedé a dlhé až po pás, no väčšinou ich mám „zviazané” gumičkou . Ak by ste sa pozorne zadívali do mojich gaštanovohnedých očí, možno by ste vo mne spozorovali tú vec, ktorá sa skrýva za maskou. Úsmev mám biely, pery krvavočervenej farby. Prečo ? Lebo nenávidím špinu ! Niekedy som až prehnane čistotná. Ako každý správny vyšetrovateľ( čo zatiaľ nie som), aj ja nosím dlhé tmavé nohavice a košeľu. Niekedy mi to oblečenie príde vtipné. Také rovnaké a stereotypné. Preferujem skôr športovú obuv, takže žiadne opätky u mňa nenájdete.