11.01.2013 20:03
Dnes som ako každý iný deň, nastúpila do autobusu. Ako inak, bol plný ľudí. Nebolo by na tom nič divné, ale mňa v tom momente napadlo niečo, čo určite často napadá aj vás. To TICHO. Keď som bola ešte malé dievčatko a mama ma niekam brala autobusom, bolo to celkom iné. Ľudia sa prihovárali jeden druhému, aj keď sa nepoznali. Dokázali si nájsť spoločnú reč, hoc sa videli po prvý krát v živote. Starý človek sa prihovoril mladému a ten ho so záujmom a rešpektom počúval. A práve v tom bolo to neskutočné kúzlo. Osloviť niekoho cudzieho a pri troške šťastia sa s ním aj skamarátiť. V autobuse sa často stretávali starí priatelia, príslušníci rodiny a susedia. Človek by sa divil, aké úžasné osoby, ba dovolím si tvrdiť, osobnosti,vozí vodič na kolesách svojho autobusu. Nevravím, že dnes sa to nedeje, ale už sa tieto "zázračné" okamihy stávajú len zábleskami jasnej minulosti. V dnešnej dobe plnej elektroniky a rôznych technických vymožeností to je jednoducho taký maličký zázrak. Veď posúďte sami. Nastúpite do MHD, autobusu či vlaku, zapnete MP3 a svet okolo vás prestáva existovať. Ste len vy, pokoj a hudba. Všetko zlé, všetko to, čo vás bolí a ťaží vašu dušu sa rozplynie kamsi preč. Autobus sa stane len obyčajným dopravným prostriedkom a ľudia okolo zmiznú.
