Zabolí to, keď spoznáš rany od ľudí, ktorí nosia masku priateľstva...

"Zabolí to, keď spoznáš rany od ľudí, ktorí nosia masku priateľstva..." Tento citát ma dostal ! Myslím, že nie som sama, ktorá toto už zažila.   Porozprávam vám môj príbeh, či skôr príbeh kamarátstva, ktoré vo mne spôsobilo veľký rozbroj. 

Spoznali sme sa ešte ako deti v škôlke . Dá sa povedať, že sme všetci spolu trávili každú voľnú chvíľu. Chodievali sme von, vymýšľali blbosti, hrali prestrelky, boli sme tajnými agentmi. Jednoducho, žili sme si všetci spolu v našom dokonalom detskom svete a bolo nám spolu super.   Prišla škola a povinnosti, ale aj tak sme si dokázali každý deň nájsť čas na naše misie a rôzne bláznovstvá. Každé ráno sme sa o 7:15 h. stretli na ulici pred domom a spolu sme vyrazili do školy.  Cez veľkú prestávku sme sa naháňali, hrali slepú babu a ako iné decká, aj my sme trochu poohovárali učiteľov. Počas letných prázdnin sme  si nevedeli predstaviť, že by sme sa rozdelili a nebol deň, v ktorý by sme neboli spolu . Ako čas plynul a my sme rástli , tak sa zopár ľudí z našej skupiny odpojilo. Dôvodom bolo zaradenie sa do "vyššej spoločnosti", do ktorej sme my ostatní nespadali... Nechali sme to tak a rany po strate jedného kamaráta sa rýchlo zocelili.

Lenže po určitom čase nás zasiahla rana, ktorá sa dlho hojí. Náš najlepší kamarát sa  s nami prestal baviť a v nás zostávala otázka "Prečo ? ". Každý, kto má najlepšieho kamaráta si skúste teraz predstaviť, čo by to s vami urobilo. Musím sa priznať, že som aj plakala. Veď najlepší kamarát, je predsa len niečo iná ako len človek, ktorého pozdravíme a pozhovárame sa s ním.  Čas šiel ďalej a ja som si akosi na to už zvykla ..Našla som nových kamarátov  a život sa úplne zmenil. 

Viem, možno to nie je najlepší príklad na ten citát, ale ako prvé ma napadol tento môj príbeh a príbeh ešte zopár mojich kamarátov, keďže sme boli celá partia.