Výkrik do tmy

 Výkrik do tmy

Neviem ako vy, ale mne osobne sa často stáva, že mám chvíle, kedy sa cítim úplne sama. Vo chvíli, kedy by som najviac potrebovala objatie, či niekoho, kto by mi povedal : "Neboj, to bude dobré." alebo "Všetko bude v poriadku." sa jednoducho nenájde ani jedna dobrá dušička, ktorá by mala čas. A to je chvíľa, kedy sa dostávame do stavu "Výkrik do tmy" . Zaujímavý názov, no mám pre to vysvetlenie. "Výkrik do tmy je tá chvíľa, keď ste úplne sami a cítite sa veľmi zle. A to sa deje aj hrdinovi, o ktorom je nasledujúci príbeh.

Zobudím sa a všade naokolo vidím ležať bezvládne telá mojich priateľov. Úder nepriateľa prišiel príliš rýchlo a nečakane. Pomaly naťahujem ruku k Petrovi. Dotknem sa jeho krku, aby som zistil či ešte dýcha. Neskoro, môj najlepší priateľ je už na onom svete. "Nie!" zrevem tak hlasno, až sa to ozýva . Vdýchnem mŕtvolný pach a kopu prachu, ktorá je predo mnou. Pomaly sa otočím na chrbát a odkašlem si , aby som sa zbavil prachu v pľúcach. Okolo mňa je len hmla a "pohrebisko" bez hrobov. "To nemôže byť pravda !"  Zvolám a pokúsim sa posadiť. Sťažka zdvihnem chrbát a pozriem na oblohu. "Čím som si to zaslúžil?!" ďalší výkrik do prázdna. "Boli to moji priatelia." Neudržím sa a do očí sa mi vkradnú slzy. Rukami si zakryjem tvár a rozplačem sa . "Mali radšej zabiť mňa!" Rozzúrim sa a ruky dám preč z oči. Znovu pozdvihnem zrak k nebu a zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem.

...

Prechádzam ulicami mesta a snažím sa nájsť nejakú známku života. Aspoň jedinú živú bitosť, no márne. Všetci padli a zostal som len ja . Vojská protivníkov už odišli, jediné, čo tu zanechali, je ticho. To strašné ticho. V živote som si nemyslel, že zrovna to by ma mohlo tak rozčuľovať. Som tu celkom sám a stratený. Srdce mi zviera bolesť, spôsobená smrťou priateľov a tým, čo tu vidím. Ženy, starci, ba dokonca celkom malé deti bezvládne ležia na zemi . Započujem akýsi plač. Zastavím sa aby som zistil, odkiaľ plač ide. Zvrtnemi sa na päte a kráčam k staroružovej budove. Vstúpim dnu a idem za bolestným vzlikaním akéhosi dieťaťa. Privriem oči a začnem si premeriavať miestnosť. V rohu vidím starý krb,menší stolík a dve staré stoličky. Koberec do polovice zhorený.

____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________

POKRAČOVANIE NABÚCE