Nevinný, tak sa obhajuje každý ! 1. Kapitola

                                                                          1. Kapitola

Ozvalo sa hlasité zvonenie a ja som presne vedela, čo to znamená. Ruka mi panicky vystrelila k budíku na mojom stole. Jedna z negatívnych vecí je, že môj budík je nastavený na mojom dotykovom mobilnom telefóne. Nenávidím tú vec! Dosiahnuť vypnutie na prvý pokus je nemožné. Čo najrýchlejšie som sa zbavila toho otravného zvuku. Konečne ticho! Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Je tu ďalší z tých únavne nudných dní. Rukou som si prekryla ešte stále unavené oči. Slnečné lúče prenikajúce cez škárky žalúzii na moje oči pôsobia ako ihly, ktoré sa zabodávajú do gaštanovohnedej farby mojich dúhoviek. Hrôza! Chvíľu som len nemo ležala a pozerala do stropu, zaujato sledujúc jemnú prasklinku, ktorá mi pripomenula hodiny geografie a mapy. Ten prepracovaný systém vodných tokov sa teraz premietal na mojom strope. Zaujímavé. Prehrabla som si strapaté neupravené vlasy a posadila som sa. Prvý deň v novej práci mi naháňal hrôzu a pri pomyslení na drogových dílerov a šialených tyranov mi na pokožke vyskakovala husacia koža. Bola som však rozhodnutá dopracovať sa na oddelenie vrážd. Viem, že to dokážem! Dokázala to moja matka, dokážem to aj ja! Sťažka som vstala a tackavým krokom som sa dopravila k oku. Odostrela som žalúzie a otvorila som ho. Vonku je príjemne. Slnko svieti a je tam len jemný vánok. Je to celkom osviežujúce po tých veľkých horúčavách, ktoré tu prevládali posledné dva týždne. Konečne ochladenie. Pár minút som si užívala ten chlad, no potom mi zazvonil telefón. Otočila som sa k nočnému stolíku, spravila som pár veľkých krokov a už bol mobil v mojej moci. Zdvihla som to.
„ Slečna Tessa Orlandová ?” ozval sa zadýchaný hlas v telefóne .
„ Áno?”
„ Zdravím.” hlas znel už o trochu pokojnejšie, zmizol aj zadychčaný tón. „ Kde ste?! Mali ste tu už dávno byť.”
„ Prepáčte, ale moja pracovná doba začína až o deviatej.” Bránila som sa.
Počula som len zvonivý smiech. „ Slečna na kriminálke sa neriadi pracovná doba časom.” Povedal muž pobavene. „ Máte 30 minút.” Dokončil a zložil mi to .
„ Drzáň” Vyprskla som na telefón a hodila som ho na postel.

Moje kroky, po tomto veľmi „významnom” telefonáte viedli do kúpeľne. Neviem prečo, ale som zaťažená na čistenie svojich zubov. Stojí to však za tú „námahu”, lebo návšteva zubárky je potom pre mňa relaxáciou. Je to fajn pocit. Keď už som dokončila rannú hygienu, čakal ma výber oblečenia. Toto mi, prekvapivo, nerobí problém. Iné alebo skôr všetky ostatné ženy majú problém s tým, čo si dajú na seba. Ja nie. Viem presne čo si oblečiem, keďže moja skriňa je plná dlhých elegantných nohavíc, sák a bielych košiel. Matka ma vždy učila, že ako správna kriminalistka musím byť vhodne oblečená, prívetivá k príbuzným obetí a hlavne vnímavá. Všímať si každý detail mimiky tváre podozrivého. Každučký náznak zaváhania, neistoty, strachu. Jediný pohľad dokáže odhaliť osobu, ktorá spôsobila niekomu katastrofu. Je to fascinujúce, však ? To, aký sú ľudia priehľadní. Dá sa povedať, že sú ako sklo, cez ktoré dokonale vidím. Som rada, že ma matka takto vychovala. Možno preto sa ničoho nebojím, teda až na výšky.  Možno práve preto som tak dokonale odmeraná. A chladná to predovšetkým.

Znovu počuť zvuk mobilu. Asi tú vec rozbijem.
„Áno ?” zavrčala som podráždene.
„ Máte desať minút, slečna .” povedal hlas toho zadychčaného a opäť to zložil.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Zavrela som oči a sústredila som sa na dýchanie.To robím, aby som nevybuchla a nezabila všetko živé okolo. Pomáha mi to, naozaj. Neviem, ako tie výbuchy zlosti mohli moji rodičia znášať, ale zniesli to . Možno práve preto ich tak obdivujem. Vždy chceli pre našu rodinu len to najlepšie. Škoda však je, že ja som rozhodne tým najlepším nebola. Nie som zrovna ideálna bytosť...

Nová práca. Nový začiatok. Celkom nový život. To sú veci, ktoré si povie bežný smrteľník na tejto planéte. To, čo beží teraz v mojej hlave je pot, smrad a znovu tvár obaleného tukom. Komu vďačím za takýto začiatok v novej práci ? Sebe ?
 „Vám to, ale trvalo slečna.” Mračil sa na mňa spotený.
„Prepáčte.” Uhla som pohľadom, aby som sa oslobodila pohľadu, ktorý ma prebodával.
„Fajn, ale nech sa to už nestáva.” Povedal mierne pobaveným tónom spotený.
Prikývla som. „Tak čo tu máme ?” Spýtala som sa so záujmom a nahliadla som na obal s tvárou obete, ktorý mal môj nadriadený pohodený na stole.
„To nie je nič pre vás, slečna.” Ubezpečil ma a pritiahol si obal k sebe. Mierne som sa zamračila a ustúpila som od stolu. Spotený si na mňa pozrel a pozorne si ma premeral pohľadom.
„Takto tam nemôžete ísť, nezapadli by ste.” Prehlásil spotený držiac si bradu.
„Prepáčte, ale o čom hovoríte ?” Udivene som civela na nadriadeného a snažila som si dať jeho slová akosi dohromady. Márne, neviem o čom ten muž hovoril.
„Vám to ešte nepovedali?”Zatváril sa prekvapene.
„Obávam sa, že nie.” Zasmiala som sa, lebo mi táto situácia prišla ako vystrihnutá z nejakej grotesky. Spotený sa udrel do čela a sčervenel. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, presne tak, ako to robím v podobných situáciách ja a začal.
„Idete do terénu.” Vysypal zo seba Spotený a pokúsil sa nevybuchnúť od zlosti, že to ešte neviem. Až sa mu zatriasla tá jeho dvojitá brada.  
„To myslíte ?” Nadšenie vo mne stúpalo tak rýchlo, ako to len bolo v danej situácii možné. Mala som pocit, že sa moje srdce zastavilo. Očividne si to všimol aj Spotený, lebo sa zasial a pokračoval v reči.
„Nie slečna, nepôjdete na miesto činu.” Pobavene potočil hlavou.” Na to máte ešte chvíľku čas.” Mrkol na mňa, z čoho mi prebehol mráz po chrbte.
„Tak potom ?” Posadila som sa do kresla a uprene som sledovala toho červeného človeka, ktorý vyzerá asi tak, ako keby chcel každú chvíľku explodovať. Snažila som sa akosi porozumieť danej konverzácii. Ten muža asi veľmi rád hovorí v hádankách. Už ma to naozaj prestávalo baviť. Spotený si založil ruky na hrudi a spustil:”Pôjdete do terénu, ale len medzi tích zasraných feťákov .” Nešetril vulgarizmami.
„ Prepáčte, ale myslíte to tak, že tam pôjdem na prehliadku ?” Položila som ďalšiu otázku. Pri tomto človeku sa aj ja cítim ako ten najväčší hlupák na tejto malej planéte. Neviem, ako je to možné, ale je to tak.
„Nie.” Znovu sa schuti zasmial, zjavne som ho znovu pobavila.
„Budete medzi nimi istý čas žiť.”